Vydržanie veci

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Uvedené ustanovenie upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona.

K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady:

• oprávnená držba, 
• uplynutie  vydržacej doby,
• spôsobilý predmet vydržania.

Uvedené predpoklady sú  stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne; ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu.

Držiteľ

Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 

Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.

Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).  

Držba

Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon.

Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou,  musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné  (R 8/1991). 

Oprávneným je držiteľ, ktorý je so  zreteľom na všetkyokolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.

Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.

Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil  so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

O dobromyseľnú držbu  nemôže ísť, keď  držiteľ  veci  od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Oprávnená držba sa  teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci.

Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho – ktorého prípadu od každého vyžadovať.

Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným.

Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti o  dôsledkoch  právnych skutočností. Tie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za právne relevantné. 

Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl  držiteľa  vychádzajúci z neznalosti  alebo  nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný.

Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nie je pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa  totiž  predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.